Súd:
Najvyšší súd
Spisová značka:
1Sžr/150/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu:
6012200435
Dátum vydania rozhodnutia:
11. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ:
JUDr., Ing. Miroslav Gavalec
ECLI:
ECLI:SK:NSSR:2013:6012200435.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. v právnejveci navrhovateľky: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava,proti odporkyni: Správa katastra Rimavská Sobota, so sídlom Kraskova č. 2, 979 01 Rimavská Sobota,za účasti: A. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom O., XXX XX X. S., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutiaodporkyne č. V 313/2012 zo dňa 12.03.2012, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Krajského súduv Banskej Bystrici zo dňa 30. júla 2012 č. k. 26Sp/11/2012-17, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30. júla 2012 č.k. 26Sp/11/2012-17 p o t v r d z u j e.
Navrhovateľke a zúčastnenej osobe právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
o d ô v o d n e n i e :
I.
Konanie na správnom orgáne
1. Rozhodnutím zo dňa 12.03.2012 č. k.: V 313/2012 (č.l. 35) odporkyňa podľa § 31 zákona č.162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v zneníneskorších predpisov (ďalej na účely tohto rozsudku len „zák. č. 162/1995 Z.z.“) zamietla návrh navklad záložného práva k nehnuteľnostiam dotknutým začatým vkladovým konaním medzi záložnýmveriteľom, t.j. navrhovateľkou a záložcom, t.j. zúčastnenou osobou, zastúpenou osobou ProHelp -združenie občiansko-právnej pomoci so sídlom v Bratislave s dátumom vzniku 29.07.2010 (ďalej naúčely tohto rozsudku len „združenie ProHelp“), v zastúpení Peter Mamojka ako predseda združenia.
2. Svoje zamietavé rozhodnutie odporkyňa odôvodnila tým, že podanie obsahovalo vážne nedostatky.
3. Predovšetkým odporkyňa poukázala na to, že splnomocniteľ (A. D.) uzavrel dohodu o splnomocnenídňa 16.05.2011, avšak splnomocnenec ju podpísal až 14.12.2011. Z predloženej plnej moci pretovyplýva, že záložca podpísal dohodu o plnomocenstve bez prítomnosti splnomocnenca.
Dohoda o plnomocenstve je dvojstranný právny úkon medzi splnomocnencom a splnomocniteľom opoverení a prijatí zastupovania a jeho rozsahu a pre jeho platnosť sa vyžaduje súlad s § 34 a nasl. OZ.
Právny úkon musí byť urobený slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. V zmysle § 37ods. 1 OZ ak nie sú splnené základné podmienky, nemôže ísť o platný právny úkon.
4. Odporkyňa preto dospela k záveru, že dohoda o plnej moci nie je riadne uzatvorená a v zmysleustanovenia § 40 ods. 1 OZ ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohodaúčastníkov je neplatný.
5. Podľa odporkyne tento právny úkon odporuje dobrým mravom. Využíva ľahkomyseľnosť, stav núdze,neskúsenosť a hospodársku slabosť takým spôsobom, že si nechá poskytnúť protiplnenie, ktoréhohodnota je vo vzťahu k plneniu v nápadnom nepomere.
II.
Konanie na prvostupňovom súde
6. Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka cestou odporkyne na Krajský súd v Banskej Bystriciopravný prostriedok.
7. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd prvého stupňa rozhodnutie odporkyne ako vecne správnepodľa § 250q ods. 2 O.s.p. potvrdil.
8. Krajský súd dospel k záveru, že správa katastra vydala správne rozhodnutie, ak nepovolila vkladpodľa predloženej zmluvy o zriadení záložného práva, pre neplatnosť dohody o splnomocnení, ktoráspôsobila aj neplatnosť zmluvy o zriadení záložného práva, ktorá bola v mene záložcu uzavretá neplatnesplnomocneným zástupcom. Takýto právny úkon potom nemôže vyvolať účinky na vecné práva knehnuteľnostiam zastúpeného.
9. Nestotožnil sa s tvrdením navrhovateľa, že právny úkon - dohoda o splnomocnení bol urobenýslobodne, vážne, určite a zrozumiteľne. Už predtlač na dohode o splnomocnení obsahuje menosplnomocnenca. Navrhovateľ teda dopredu určil osobu, ktorá bude oprávnená za dlžníka konať. Ten sanemohol sám rozhodnúť kto ho bude zastupovať. Chýba tu preto slobodná vôľa pri výbere zástupcu.Skutočnosť, že dohoda o splnomocnení je dlžníkom podpísaná v ten istý deň ako úverová zmluva svedčío tom, že uzavretie úverovej zmluvy je podmieňované podpísaním dohody o splnomocnení. Z dohodyo splnomocnení vyplýva, že účelom je sledovanie návratnosti poskytnutého úveru navrhovateľovi, čospochybňuje konanie zástupcu v záujme zastúpeného. Zástupca so zastúpeným ani nekomunikuje,nekontaktuje sa s ním a dlžník podpísal dohodu bez toho, aby zástupcu poznal. Nie je preukázaná aniskutočnosť, v akom rozsahu bola vypísaná dohoda o splnomocnení v čase jej podpisu dlžníkom, či bolovypísané meno konajúceho za zástupcu, či boli vypísané kolónky o nehnuteľnostiach.
10. Dohoda o splnomocnení je neplatným právnym úkonom v zmysle všeobecných ustanoveníObčianskeho zákonníka pre rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného, a to je v rozpore s § 22 ods.2 Občianskeho zákonníka, dohoda je absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka, ako ajv dôsledku jej nedostatkov požadovaných náležitostí platného úkonu podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
11. Krajský súd ďalej poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Kďalším odvolacím dôvodom uviedol, že pokiaľ by aj tieto boli relevantné, nie je možné na ne prihliadnuťv tom zmysle, že by boli spôsobilé privodiť zrušenie napadnutého rozhodnutia, pretože záver správykatastra o nutnosti zamietnuť návrh na vklad v dôsledku neplatného splnomocnenia a na základe nehouzavretej neplatnej záložnej zmluvy je správny. I jeden uznaný dôvod pre zamietnutie návrhu na vkladspôsobuje, že vklad už nemôže byť povolený.
III.
Odvolanie navrhovateľky/ odporkyne/stanoviská
A)
12. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 13.09.2012 (č.l. 25) navrhovateľka poukázala na to, že krajskýsúd postupoval v konaní nesprávne, pretože
- nedostatočne zistil skutkový stav veci a
- následne vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci.
13. Ďalej v časti II. podrobne rozviedla svoje argumenty, že v predmetnej veci nie je možné hovoriťo neurčitosti a nezrozumiteľnosti plnomocenstva, ako aj o nedostatku slobody a vážnosti prejavuvôle splnomocniteľa pri podpise dohody o splnomocnení. Podľa názoru navrhovateľky, z odôvodnenianapadnutého rozhodnutia nevyplývajú konkrétne skutočnosti, ktoré mali mať vplyv na nedostatokslobody a vážnosti prejavu vôle splnomocniteľa.
14. Navrhovateľka tiež zdôraznila, že záložca sa v zmysle riadne uzavretej dohody o splnomocnenísám rozhodol zabezpečiť svoj záväzok vyplývajúci pre neho z predmetnej zmluvy o úvere, a pretoudelil ProHelp - združeniu občianskoprávnej pomoci plnomocenstvo na uzatvorenie záložnej zmluvy knehnuteľnostiam, ktoré mali byť v čase uzatvorenia záložnej zmluvy vo vlastníctve alebo spoluvlastníctvezáložcu, ako aj na všetky právne úkony súvisiace s uzatvorením predmetnej záložnej zmluvy.
Na uvedenom základe podľa navrhovateľky vzniklo citovanému združeniu ako splnomocnencovi právonakladať s nehnuteľnosťou v mene záložcu - splnomocniteľa, pričom práva a povinnosti zo zastúpeniavznikajú priamo záložcovi.
15. Podľa navrhovateľky je zrejmé, že splnomocnenie bolo udelené za účelom naplnenia a hájeniazáujmov splnomocniteľa a na jeho žiadosť. Zástupca toto splnomocnenie s dlžníkom osobne prerokovala poskytol mu potrebné poučenie o právnych úkonoch v ňom uvedených a právach a povinnostiach,ktoré sa nimi zakladajú.
16. K uvedeniu predtlače záložného veriteľa a zástupcu v dohode o splnomocnení navrhovateľkauviedla, že uvedenie zástupcu je nevyhnutné z hľadiska identifikácie strany dohody o splnomocnenía uvedenie záložného veriteľa je nevyhnutné z hľadiska určitosti predmetu udeleného plnomocenstva.Pochybnosť o objektivite zastupovania zo strany splnomocnenca nie je z hľadiska aplikácie ustanovenia§ 22 ods. 2 OZ dostatočná, pretože medzi záujmami zástupcu a zastúpeného musí existovať reálnyrozpor, ktorý bol správny orgán povinný preukázať. Správny orgán navyše ani nepreukázal to, žezástupca je v styku so záložným veriteľom.
17. Preto navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmeniltak, že zruší rozhodnutie správneho orgánu a vec mu vráti na ďalšie konanie.
B)
18. Odporkyňa sa podaním zo dňa 03.10.2012 (č.l. 31) k podanému odvolaniu proti rozsudku krajskéhosúdu vyjadrila v tom duchu, že odvolanie navrhovateľky je neopodstatnené.
19. Uviedla, že súd správne dospel k záveru, že správa katastra vydala správne rozhodnutie aknepovolila vklad na základe predloženej zmluvy o zriadení záložného práva, pre neplatnosť dohody osplnomocnení, ktorá spôsobila neplatnosť zmluvy o zriadení záložného práva.
20. Podľa názoru odporkyne súd dostatočne zistil skutkový stav a vyporiadal sa s tvrdeniami účastníkovkonania. Navrhovateľ v odvolaní neuviedol nové skutočnosti, poukázal len na tvrdenia, ktoré už predtýmuviedol a s ktorými sa súd vyporiadal.
21. Na záver odporkyňa uviedla, že krajský súd postupoval v konaní správne, dostatočne zistil skutkovýstav veci a vec správne právne posúdil.
IV.
Právne názory odvolacieho súdu
22. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s §246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“). Pozistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ideo rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250s O.s.p. odvolanie prípustné,nenariadil vo veci pojednávanie (hoci preverovanie zákonnosti rozhodnutia o spore vychádzajúce zobčianskoprávnych /vlastníckych/ vzťahov niekedy vyžaduje konať v rámci úplnej jurisdikcie, tak takýtopostup v zmysle § 250ja ods. 2 v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. v odvolacom konaní senát nepovažovalza potrebný) a po jeho verejnom vykonaní a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudokkrajského súdu je vo výroku vecne správny a vydaný v súlade so zákonom, a preto ho po preskúmanídôležitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
23. Po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu(tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) sa Najvyšší súd stotožňuje so skutkovýmizávermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených žalovaným správnymorgánom, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise. Na druhej strane podstatou súdneho odvolaniaproti rozsudku krajského súdu, ako aj opravného prostriedku, ktorým sa navrhovateľka domáhapreskúmania rozhodnutia odporkyne, je právna otázka, či je možné na právne úkony navrhovateľky vspojení s konaním poverených osôb a tvrdeným postavením spotrebiteľa nazerať ako na úkony, ktorésú v rozpore s právnym poriadkom, tzn. najmä ako na úkony neplatné. Práve tento právny rámec ajvymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.
1) K režimu ochrany spotrebiteľa:
24. Najvyšší súd na prvom mieste musí zdôrazniť, že úlohou súdneho konania je nielen v zmysle § 1O.s.p. chrániť práva zaručené slovenským právnym poriadkom, ale aj práva s charakterom úniovým vzmysle zásady lojality (čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii / ďalej na účely tohto rozsudku len „ZFEÚ“/v spojení s rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie /ďalej na účely rozsudku len „Súdny dvor“/ voveciach sp. zn. C-173/03, Traghetti del Mediterraneo SpA, v likvidácii z 13.06.2006 alebo rozsudok sp.zn. C-224/01, Gerhard Köbler v. Rakúsko z 30.06.2003).
Od vnútroštátneho súdu členského štátu Európskej únie, ako predstaviteľa štátnej moci Slovenskejrepubliky v oblasti súdnej, v súlade so zásadou medzinárodného práva verejného „pacta suntservanda“ (zmluvy je nutno dodržiavať) sa preto očakáva spravodlivé súdne konanie založené naprincípoch obsiahnutých v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd a vzmysle § 121 O.s.p. je aj jeho povinnosťou „ex offo“ vyhodnotiť hmotnoprávnu situáciu preskúmavanejveci vrátane dodržania záväzkov úniového práva.
Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnomkonaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako ajvýchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Podľa § 121 O.s.p. netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti,ako aj právne predpisy uverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a právnezáväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnomvestníku Európskej únie.
Podľa čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii členské štáty prijmú všetky opatrenia všeobecnej aleboosobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie.
25. Napriek skutočnosti, že v prejednávanej veci ani konajúci krajský súd ani žiaden z účastníkovnenaznačil úniový rozmer prejednávanej veci, bolo povinnosťou Najvyššieho súdu, a to aj s prihliadnutímna jeho pozíciu povinnej súdnej spolupráce v zmysle čl. 267 ods. 3 ZFEÚ, preskúmať vec aj z tohtozorného uhlu (uhľa).
26. Preto sa Najvyšší súd s prihliadnutím na jednu z výslovne uvedených spoločných právomocíEurópskej únie (čl. 4 ods. 2 písm. f/ ZFEÚ) na prvom mieste musí zaoberať s otázkou, či sa naprejednávanú vec vzťahuje režim ochrany spotrebiteľa (viď čl. 169 ods. 1 ZFEÚ) z pohľadu podriadeniadohody o splnomocnení, a to najmä vo vzťahu k možnej existencii neprijateľných podmienok vspotrebiteľských zmluvách, resp. aj vo vzťahu k iným súdnym sporom, ktoré sa v čase odvolaciehokonania v senáte nachádzali.
Na druhej strane nesmie Najvyšší súd prehliadnuť dominantnú právomoc Súdneho dvora pri výkladeúniového práva, ktorá sa najmä prejavuje v tom (čl. 19 Zmluvy o Európskej únii), že Súdny dvornadobudol veľmi všeobecnú právomoc na rozhodovanie o predbežných otázkach v oblasti priestoruslobody, bezpečnosti a práva. Tento výkladový monopol Súdneho dvora bol ním samotným prelomenýprostredníctvom vytvorenie doktríny „acte éclairé“ vyslovenej v roku 1963 v rozsudku pre spojené vecisp. zn. 28-30/62 Da costa en Schaake v. Nederlandse belastinadministratie. Prostredníctvom citovanéhorozsudku Súdny dvor vyslovil právny názor, že za situácie predpokladanej podľa čl. 267 ods. 3 ZFEÚ savnútroštátny súd zbaví povinnosti predložiť svoje oprávnené pochybnosti vo forme prejudiciálnej otázky,ak už existuje materiálne identická otázka, o ktorej Súdny dvor rozhodol. Súdny dvor vo svojej judikatúrenaznačuje, že pojem identická otázka nie je možne vykladať iba ako otázku úplne rovnaká, t.j. totožná.Do tejto skupiny môže vnútroštátny súd zahrnúť aj obdobnú právnu otázku, ktorá navyše mohla vyplynúťaj z iného druhu konania pred Súdnym dvorom. Uvedená doktrína prepožičiava rozhodnutiam Súdnehodvora charakter kontinentálneho precedensu.
Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokúúroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmovspotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ichzáujmov.
Podľa čl. 267 ods. 1 ZFEÚ Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach,ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv;
b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.
27. Hore uvedený záver jednoznačne podporuje aj ústavný text obsiahnutý v článku 7 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky, pričom je nepochybné, že i slovenské súdy musia pri poskytovanísúdnej ochrany postupom podľa článku 46 a nasl. ústavy v zmysle procesnej maximy „iura novit curia“prihliadať nielen na vnútroštátne právne normy, ale aj na komunitárne predpisy a akty orgánov Európskejúnie, ktorých znalosť sa v zmysle už hor citovaného ustanovenia § 121 O.s.p. u súdnej moci formálnepredpokladá.
Podľa článku 7 ods. 2 veta druhá ústavy právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskejúnie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
28. Oblasť úniovej ochrany spotrebiteľa vykonávajú na sekundárnej úrovni najmä jednotlivé ustanoveniaSmernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách(ďalej na účely tohto rozsudku len „Smernica č. 93/13“) vrátane jej preambule. V súvislosti s uvedenousmernicou a jej aplikáciou na oblasť krátkodobých finančných obchodov Súdny dvor riešil viaceropredbežných otázok, najmä v spore sp. zn. C-76/10 vo veci účastníkov POHOTOVOSŤ s.r.o. v. IvetaKorčkovská a ďalej sp. zn. C-453/10 vo veci účastníkov Jana Pereničová, Vladislav Perenič v. S.O.S.financ, spol. s r.o. Pri hore uvedenej judikatúre Súdny dvor najmä zdôraznil význam preambule citovanejsmernice pre svoje rozhodovanie.
Podľa 21. odseku preambule Smernice č. 93/13 by členské štáty mali zabezpečiť, aby sa nekalépodmienky neuplatňovali v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcu alebo dodávateľaa ak sa napriek tomu také podmienky uplatnia, nemajú viazať spotrebiteľa a nemajú byť záväzné prespotrebiteľa a zmluva má byť naďalej záväzná pre zmluvné strany za týchto podmienok, ak jej plneniemôže pokračovať bez neprimeraných ustanovení.
29. Je nepochybné, že Súdny dvor explicitne zaradil právne vzťahy vyplývajúce z úverových zmlúvuzavretých nebankovými spoločnosťami pod režim Smernice č. 93/13/EHS, keď vyslovil záver (viď bodč. 34 uznesenia sp. zn. C-76/10), že prejudiciálne otázky formulované vnútroštátnym súdom sa týkajúvýkladu práva Únie (vrátane Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 onekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa menía dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004), v tomto duchu najmäaplikácie Smernice č. 93/13, tzn. ochrany spotrebiteľa pri aplikácii noriem Európskej únie pri zmluvácho spotrebiteľskom úvere.
30. Takisto je pre Najvyšší súd nepochybné, že v prejednávanej veci existencia predmetnej zmluvy ozriadení záložného práva a s ňou súvisiaca dohoda o splnomocnení je primárne vyvolaná finančnýmiaktivitami navrhovateľky (konkrétne zabezpečovací úkon viazaný k zmluve o úvere) a ich vzťah kuvedenému úveru je možné označiť ako subsidiárny a akcesorický.
31. Navyše nie je ani prehliadnuteľný ten fakt, že v zmysle svojho predmetu sa úverové zmluvy podľa§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka zaraďujú pod režim obchodných záväzkových vzťahov.V súvislosti s uvedeným je tento záver iba usmerňujúcim podkladom pre vyslovenie, že pre právnehodnotenie právneho vzťahu založeného procesom týkajúceho sa zavkladovania zmluvy o záložnompráve do príslušnej štátnej evidencie (kataster nehnuteľností) sa musí použiť občianskoprávna úprava(§ 1 ods. 2 veta druhá v spojení s § 297 až 299 Obchodného zákonníka).
Podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu napovahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy oúvere zmluvy o bežnom účte (§ 708) a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).
32. S prihliadnutím na hore uvedený úniový judikatúrny základ (čl. 7 ods. 2 ústavy), ako aj na citovanéustanovenia obchodného práva musí preto Najvyšší súd konštatovať, že dohoda o splnomocnení sa vprejednávanej veci subsumuje pod režim úniovej ochrany spotrebiteľa.
2) K charakteru dohody:
33. Najvyšší súd už viackrát konštatoval vo svojej judikatúre, že celé správne súdnictvo je ovládanédispozitívnou zásadou obmedzenou koncentračnou zásadou (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu sp.zn. 5 Sžf/37/2008, resp. 1 Sžd/18/2012 z 11.12.2012), z čoho vyplýva legitímne očakávanie účastníkovsúdneho prieskumu, že konajúci súd neprekročí rámec žalobných námietok navrhovateľov a nevyhlásiprekvapivé právne názory, tzn. právne názory ani účastníkmi nepožadované. Avšak hore citovaná úniovázásada lojality (viď bod č. 24) núti súdy, aby vo vnútroštátnom konaní poskytli tak vysoký stupeň ochrany
úniových práv, ako je v Európskej únii deklarovaný, hoci o jej ochranu účastníci výslovne nepožiadali.Obdobný záver zdôraznil Súdny dvor prostredníctvom svojho rozsudku zo 06.10.2009 vo veci AsturcomTelecomunicaciones, sp. zn. C-40/08, bod 32, keď pre oblasť súdnej ochrany pripustil, že „vnútroštátnysúd má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky“.
34. Ako už bolo vyslovené (viď bod č. 30), posudzovaná dohoda o splnomocnení sa priamo viažek zmluve o zriadení záložného práva, a tým je nutné ju subsumovať pod všetky úniové zásadyaplikovateľné pri ochrane spotrebiteľa; tzn. že nevyhnutne spadá pod pojem obchodné praktiky.
Podľa článku 6 Smernice č. 93/13 členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluváchuzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva,neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany,ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
Podľa článku 2 písm. d) Smernice č. 2005/29 na účely tejto smernice sú obchodné praktiky podnikateľovvoči spotrebiteľom (ďalej tiež „obchodné praktiky“) sú vymedzené ako akékoľvek konanie, opomenutie,spôsob správania alebo vyjadrenie, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu obchodníka,priamo spojené s podporou, predajom alebo dodávkou produktu spotrebiteľom.
35. Obsahom uvedenej dohody o splnomocnení (viď bod 2. a 3. dohody) je udelenie plnomocenstva vovšetkých veciach vyplývajúcich z uskutočnenia právnych úkonov vymienených v tejto dohode,
- tzn. uzatvorenie záložnej zmluvy podľa § 552 Občianskeho zákonníka k špecifikovanýmnehnuteľnostiam,
- vrátane právneho posúdenia týmito úkonmi založených práv a povinností a
- v tomto rozsahu aj vo veciach rokovania so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o.
Na základe uvedeného obsahu Najvyšší súd posúdil takéto splnomocnenie, že nemá generálny charakter.
36. Táto dohoda o splnomocnení bola uzavretá subjektom ProHelp - združenie občianskoprávnejpomoci, Bratislava, s konkrétnym splnomocniteľom (bod 1. a 3. dohody)
– za účelom naplnenia a hájenia záujmov splnomocniteľa, ktorý sa sám rozhodol zabezpečiť svojzáväzok zo zmluvy o úvere,
– na jeho žiadosť o bezplatné zastupovanie pri uskutočnení právnych úkonov uvedených v tejto dohode,vykonávaných v súvislosti so zmluvou o úvere a
– po osobnom prerokovaní a poučení o právnych úkonoch v dohode uvedených a právach apovinnostiach, ktoré sa nimi zakladajú.
37. Súčasne uvedený subjekt ProHelp - združenie občianskoprávnej pomoci, Bratislava na seba prevzalzáväzok svedomito naplniť predmet udeleného plnomocenstva, pričom splnomocniteľa poučil o právacha povinnostiach vyplývajúcich zo zmluvy o úvere vrátane skutočnosti že záložné právo vzniká vkladomdo katastra nehnuteľnosti. Združenie ProHelp zároveň posúdi platnosť záložnej zmluvy s ohľadom naplatný právny poriadok Slovenskej republiky.
38. Práve hore opísaný autonómny prejav vôle zúčastnenej osoby (dlžníka) citovaný v bode č. 36,prvá odrážka: „ktorý sa sám rozhodol zabezpečiť svoj záväzok zo zmluvy o úvere“ núti Najvyšší súd vspojení so závermi hore vyslovenými (najmä v bode 32) preskúmať aj otázku, či v prejednávanej veciuzavretím zmluvy o úvere (táto skutočnosť nebola v celom konaní spochybnená) došlo k uzatvoreniuspotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Na prvom mieste je preto v danomprípade potrebné skúmať, či aj dohoda o splnomocnení, t.j. hore uvedený prejav vôle nevykazuje znaky neprijateľných podmienok uvedených v ustanovení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v zmysle horeuvedenej ochrany úniových práv.
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoréspôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa(ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavnéhopredmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne azrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
3) K platnosti dohody:
39. Krajský súd pri aplikácii ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyzdvihol, že dohodao splnomocnení bola spísaná do predtlačenej listinnej predlohy. Následne s poukazom na to, žeplnomocenstvo udelené občianskemu združeniu ProHelp nebolo určité a nezrozumiteľné, krajský súdpotvrdil závery odporkyne o tom, že plnomocenstvo ako právny úkon je neplatné.
Za tejto situácie Najvyšší súd spresňuje tvrdenie krajského súdu, že dohoda o splnomocnení bolazachytená do formulárovej (alebo predtlačenej) listinnej predlohy, kedy dlžník (záložca) nemoholovplyvniť obsah takejto dohody, a preto jeho možnosť, aby vopred určeného zástupcu, ktorý by zaneho uzatvoril záložnú zmluvu a ktorý by skutočne svedomito (viď body č. 36 až č. 38) hájil záujmysplnomocniteľa, mu bola už v takejto dohode nielen že obmedzená, ale priamo bola odňatá.
40. Obdobné závery je možné dovodiť aj z judikatúry Súdneho dvora, ktorý prostredníctvom rozsudkovz 26. októbra 2006, Mostaza Claro, sp. zn. C-168/05, bod 25; zo 04. júna 2009, Pannon GSM, sp.zn.C-243/08, bod 22, a zo 06. októbra 2009, (už citovaný rozsudok) Asturcom Telecomunicaciones, sp. zn.C-40/08, bod 29, vyslovil právny názor, že systém ochrany zavedený Smernicou č. 93/13 vychádza zmyšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenompostavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k tomu,že pristúpi na podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývaťna ich obsah. Práve také znevýhodnené postavenie jednej zo zmluvných strán zaväzuje členské štáty(najmä čl. 6 ods. 1 Smernice č. 93/13) stanoviť, aby nekalé podmienky podľa ich vnútroštátneho právaneboli záväzné pre spotrebiteľa.
Ako ďalej vyplýva už z hora citovanej judikatúry, ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniuformálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnourovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť.
41. Na základe uvedeného v danom prípade musí Najvyšší súd konštatovať, že v zmysle § 53ods. 2 Občianskeho zákonníka sa na takúto dohodu o splnomocnení nevzťahuje výnimka majúcizáklad v individuálne dohodnutých neprijateľných podmienok (vopred v podstatných častiach navrhnutá,pripravená, naoktrojovaná, a tým minimalizovala slobodu prejavu vôle splnomocniteľa). Preto Najvyššísúd musí vyvodiť záver, že k výberu splnomocnenca nedošlo z vôle účastníka konania, ale naopak ibaz vôle záložného veriteľa - navrhovateľa, a preto ani následné deklarovanie vôle dlžníka ako záložnéhoveriteľa, že sa sám rozhodol zabezpečiť svoj záväzok zo zmluvy o úvere, sa nezakladá na zistenej realite.
Dôležitá je tu zákonná požiadavka v zmysle § 17 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správnyporiadok) umožniť účastníkovi voľbu svojho zástupcu. Toto právo bolo dlžníkovi z úverového vzťahuhore uvedeným postupom odporkyne v spojení s predložením predtlačeného (nemenného) zá
stupcujednoznačne odňaté.
Podľa § 17 ods. 1 Správneho poriadku účastníci konania, ich zákonní zástupcovia a opatrovníci sa môžudať zastupovať advokátom alebo iným zástupcom, ktorého si zvolia.
42. Za tejto situácie správne konal krajský súd, keď nemohol opomenúť obsahové rozvrhnutieplnomocenstva, ktoré nevylučovalo možnosť následného dopisovania ďalších nehnuteľností.
Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sanepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemoholovplyvniť ich obsah.
43. Z týchto dôvodov Najvyšší súd musí označiť takúto dohodu o splnomocnení ako celok za neprijateľnú(nekalú) podmienku, a teda za neplatnú podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.
Následne uvedená situácia procesne spôsobila vznik právneho stavu, že splnomocnenec nenadobudolhmotné právo, aby v mene splnomocniteľa platne uzavrel záložnú zmluvu, a preto po posúdení takejtozmluvy podľa § 31 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z.z. aj podľa Najvyššieho súdu bolo potrebné návrh na vkladzáložnej zmluvy zamietnuť.
Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľskýchzmluvách sú neplatné.
4) K rozpore s dobrými mravmi:
44. Je nepochybné, že hlavným účelom dohody o splnomocnení je v prejednávanej veci vytvoriťpodmienky pre uplatnenie riadneho zastupovania splnomocniteľa určeným splnomocnencom na základeudeleného plnomocenstva.
Podľa § 22 ods. 5 Občianskeho zákonníka zástupcom je ten, kto je oprávnený konať za iného v jehomene. Zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.
Podľa § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou aleboprávnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktoromsa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.
45. Zastupovanie sa môže označiť za riadne iba vtedy, ak nedochádza ku kolízii medzi úkonmisplnomocnenca a záujmy splnomocniteľa (§ 22 ods. 2 záver Občianskeho zákonníka), resp. aknedochádza k ujme na právach splnomocniteľa (najmä § 33b ods. 6 Občianskeho zákonníka).
Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý naprávny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.
46. Najvyšší súd na tomto mieste musí upozorniť na existenciu rozporu záujmov splnomocniteľa (tzn.dlžníka) a zástupcu. Nepochybným základom existencie uvedených rozporov je pre Najvyšší súd to,že združenie ProHelp, hoci malo svedomito naplniť a hájiť záujmy splnomocniteľa (viď bod č. 26),tak obsahom plnomocenstva bola realizácia zabezpečenia záväzku dlžníka z úverového vzťahu vočispoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., tzn. také konanie, ktoré nie je možné označiť, že je vždy v záujmesplnomocniteľa (tzn. úverového dlžníka), ale naopak je ku prospechu odporkyne. Za tejto situácie sa ododporkyne legitímne očakáva, že vyhodnotí všetky dostupné podklady (§ 31 v spojení s § 22 ods. 5 zák.č. 162/1995 Z.z.), vrátane informácií jej známych z iných úradných konaní s navrhovateľkou, aby mohlajednoznačne vylúčiť existenciu rozporu záujmu úverového dlžníka a jeho zástupcu.
Podľa § 31 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) správny orgán je povinnýzistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie.Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
Podľa § 31 ods. 2 Správneho poriadku podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy avyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známealebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov prerozhodnutie určuje správny orgán.
47. Avšak už samotná existencia takých skutočností (skutkový rozpor), že splnomocniteľovi (tzn.úverovému dlžníkovi) je odňatá možnosť sám si určiť osobu splnomocnenca, že osoba splnomocnencaviackrát vystupuje v úverových obchodoch navrhovateľky a že splnomocniteľ za tejto situácie nie jevýslovne poučený o možnosti a spôsobe ukončenia zastupovania, ako aj to, že v dohode o splnomocneníabsentujú údaje umožňujúce rýchly kontakt so splnomocnencom (napríklad na neodkladné pokyny,či konzultácie), a ani že zo strany splnomocnenca nie sú doložené informácie, či sa osobne stretolso zastupovanou osobou a čo bolo obsahom takýchto stretnutí, musí nutne vyvolávať pochybnostiu konajúceho katastrálneho orgánu o tom, či výkon práv a povinností splnomocnenca je skutočne vmedziach riadneho zastupovania záujmov úverového dlžníka.
48. Takisto uistenie obsiahnuté v dohode o splnomocnení, že združenie ProHelp posúdi platnosťprávnych úkonov vrátane záložnej zmluvy s ohľadom na platný právny poriadok Slovenskej republiky(viď body č. 25 a č. 27), s prihliadnutím na záväzok zastupovať splnomocniteľa pri rokovaniach snavrhovateľkou rozširuje obsah tejto dohody o bezplatné poskytnutie služieb, ktorých účelom je najmäkontrola pri ochrane záujmov splnomocniteľa (ako úverového dlžníka). Je potom však nevyhnutneočakávané zo strany navrhovateľky, aby objasnila, prečo na formulárovej predtlači opakovanenemenným spôsobom vyznačila ako splnomocnenca združenie ProHelp, hoci má vykonávať činnosť,ktorá si objektívne vyžaduje vyšší stupeň dôvery k nemu.
5) Súladnosť s dobrou verejnou správou:
49. Vzhľadom na hore uvedené Najvyšší súd nesmie pripustiť, aby morálny rozmer práva, ktorý saod nepamäti odvíja od mravných kategórií, ktorými sú napríklad dobro, slušnosť a správnosť (ekvita)alebo spravodlivosť, bol počas prieskumu zákonnosti aktov orgánov verejnej správy zatlačený do úzadia. Zákonodarca uvedené pojmy morálky tradične zakotvuje do súkromnoprávnych pravidiel správaniaprostredníctvom takých normatívnych korektorov, ako sú dobrá viera, dobré mravy alebo poctivýobchodný styk.
50. V poslednom čase nadobúda na význame pôsobenie dobrých mravov aj pri kultivovanom výkoneverejnej správy prostredníctvom vrchnostenských orgánov, a to formou príkazu nie iba na výkonzákonným spôsobom, ale na výkon dobrej verejnej správy. Predovšetkým na medzinárodnej úrovni došlopostupne k vnášaniu prvkov dobrej verejnej správy do jednotlivých vnútroštátnych právnych poriadkovčlenských štátov. Napríklad prostredníctvom Dohovoru Organizácie spojených národov proti korupcii(oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 434/2006 Z.z.) bola vyslovená jasnápožiadavka na riadne spravovanie verejných vecí a verejného majetku vrátane vytvorenia etickýchpravidiel správania verejných činiteľov, ako účinného nástroja potierania korupcie (preambula a čl. 8Dohovoru OSN). Takisto do tejto oblasti je podľa Najvyššieho súdu možné zahrnúť Odporúčanie Výboruministrov Rady Európy č. (2007) 7 o dobrej verejnej správe, ako aj článok 41 v spojení s článkom 51ods. 1 Charty základných práv Európskej únie.
51. Relevantný vplyv, najmä odporúčaní Rady Európy, bol už potvrdený aj Európskym súdom preľudské práva v rozsudku zo dňa 20.11.2012 (sťažnosť č. 58688/11). Problematike dobrej verejnej správysa venovala rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu napríklad prostredníctvom rozsudku sp. zn. 1Sžo/28/2009 zo dňa 08. februára 2011, v ktorom bolo Najvyšším súdom zdôraznené :
„V tejto súvislosti nemožno opomenúť skutočnosť, že verejná správa je službou verejnosti a základnépravidlá konania uvedené v § 3 Správneho poriadku, pre ktoré východiskom je systém prameňov právapredovšetkým ústava (najmä čl. 2) a zákony (vrátane právnej úpravy založenej právom Európskychspoločenstiev resp. upravenej medzinárodnými zmluvami) i keď sú formulované viac všeobecnýmspôsobom, je potrebné, vzhľadom na to, že slovenské právo je súčasťou európskeho právneho systému,v praxi interpretovať v duchu európskeho štandardu všeobecných požiadaviek na kvalitu postupov ačinnosti verejnej správy súhrnne označovaných ako princípy „dobrej správy“ (Good Governance, GoodAdministration), majúceho základ v literatúre, judikatúre európskych inštitúcií a niektorých dokumentochnajmä Rady Európy (najmä odporúčania a rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy) a Európskej únie.
52. Preto Najvyšší súd tiež hodnotil konanie pred správnym orgánom, ako aj jeho výsledok vo svetlepožiadaviek na dobrú verejnú správu. Vzhľadom na námietky uplatnené navrhovateľkou preto uvádza,že napadnuté rozhodnutie odporkyne má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia v zmysle§ 47 Správneho poriadku. Uvedené rozhodnutie správneho orgánu vychádza z dostatočne zistenéhoskutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené. Odvolací súd sa stotožňujeso skutkovými zisteniami a právnymi závermi zistených v predchádzajúcich konaniach o tom, že dohodao splnomocnení trpí viacerými vadami nielen vo vzťahu k svojmu obsahu, ako aj k svojmu účelu, ale aj vovzťahu k zabezpečovanej úverovej zmluve. Počas konania nebolo účastníkmi naznačené ani odvolacísúd nedospel k záveru, že by sa vyskytli prekážky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potrebyvýkladu komunitárneho práva aplikovaných právnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánovEurópskej únie, pre ktoré je potrebné konanie prerušiť.
V.
53. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietoknavrhovateľky a stanoviska odporkyne žalovaného, ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté vsvojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovanom rozhodnutí sp. zn. 1 Sžo/28/2009 zo dňa08. februára 2011, pri ktorom Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil(napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatieprotichodného zjednocovacieho stanoviska), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupompodľa § 219 ods. 2 O.s.p. s oznámením termínu vyhlásenia rozsudku postupom podľa § 156 ods. l a 3O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.
54. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s §250k ods. 1 a § 250l ods. 2 a § 246c ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešná navrhovateľka má právona náhradu trov konania, čo v tomto súdnom prieskume nenastalo.
55. Vo vzťahu k účastníctvu v konaní podľa 3. hlavy je nutné vychádzať z ustanovenia § 250m ods. 3O.s.p., podľa ktorého účastníkmi konania sú tí, ktorí nimi sú v konaní na správnom orgáne a správnyorgán, ktorého rozhodnutie sa preskúmava. Vo vzťahu k možným nárokom na náhradu trov konaniazúčastnených osôb v konaní podľa 3. hlavy si Najvyšší súd v zmysle § 250m ods. 3 v spojení s § 246cods. 1 O.s.p. osvojil extenzívny výklad ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré toto právovšak priznávajú iba aktívnym účastníkom súdneho konania, kam nepriamo priraďujú iba navrhovateľa aodporcu. Najvyšší súd preto už dlhodobo deklaruje, že právo na náhradu trov súdneho konania prislúchapri splnení ďalších podmienok aj zúčastneným osobám.
56. Nakoľko však v prejednávanej veci zúčastnená osoba argumentačne nepodporovala postoj úspešnejodporkyne, nie je možné jej priznať právo na náhradu trov na základe princípu úspešnosti v konaní.
57. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdnepojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť). Napriek skutočnosti, že išlo ovec vyplývajúcu z občianskoprávnych vzťahov (úprava záložného práva spadá pod režim Občianskehozákonníka), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 2 O.s.p. vykonať dokazovanie az iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky pretorozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým,že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu ana internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk
Na späťvzatie odvolania navrhovateľky voči rozsudku krajského súdu najvyšší súd nemohol prihliadnuť,nakoľko späťvzatie odvolania bolo doručené odvolaciemu súdu dňa 12.06.2013, teda po vyhlásenírozsudku.
58. V prejednávanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v oblasti ukladania alebo rušenia súdnychpoplatkov v zmysle § 12 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch nevyužil svoje oprávnenie.
Podľa § 12 ods. 1 veta druhá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch vo veciach poplatkov zakonanie na odvolacom súde rozhoduje súd, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje, ak o poplatkunerozhodol odvolací súd.
S prihliadnutím na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd uvedenú právomocnevyužil, dochádza tým k zákonnej delegácii na krajský súd, aby o súdnom poplatku, ak vôbecpoplatková povinnosť v prejednávanej veci vznikla, za odvolacie konanie rozhodol.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).